Rozhovory z Malého Ríma. Hosť: Jozef Váry

Dnešný hosť pán Jozef Váry je zanieteným veteránistom a odborníkom na historické vozidlá. Je členom Klubu historických vozidiel Trnava a nezameniteľným hlasom obľúbeného podujatia Trnavských 100 km. V rozhovore zreálnil vôňu, zvuk a eleganciu automobilových zberateľských kúskov.

pán Váry v relácií Rozhovory z Malého Ríma

Dnešný hosť pán Jozef Váry je zanieteným veteránistom a odborníkom na historické vozidlá. Je členom Klubu historických vozidiel Trnava a nezameniteľným hlasom obľúbeného podujatia Trnavských 100 km. V rozhovore zreálnil vôňu, zvuk a eleganciu automobilových zberateľských kúskov. 

Čo definuje historické vozidlo. Je to skutočne špecifikum rok výroby viac ako tridsať rokov? 

Organizácia FIVA na svojich zasadnutiach po rôznych debatách určila, že tridsať rokov minimálne môže byť historické vozidlo, ale tie kritériá majú ešte také podkritériá. To neznamená, že čo má tridsať rokov je automaticky historické vozidlo. Záleží aj od krajiny, napríklad keď má vozidlo v Anglicku štyridsať rokov, začínajú sa naň pozerať ako na historické, ale na Cypre, tam je to dvadsaťročné. Keď máte nejaké Ferrari a má tridsať rokov, nejaký prototyp, ktorý má dvadsať rokov, už je to zberateľsky zaujímavé. 

Kedy prepukla vášeň k historickým vozidlám u vás?

Niekoľko desaťročí naspäť, ale to je ozaj hrubý odhad, tak štyridsaťpäť rokov naspäť. Bolo to skôr o tom, že ja oceňujem technickú časť vozidla. Konštrukčné nápady tých našich, ako sa vzletne hovorí starých otcov, ako to vedeli preklenúť, čo ešte nebolo vymyslené, že na to museli prísť. Dnes máte vozidlá, ktoré majú rôznu elektroniku, počítače, ale u tých starých áut, tam bol ten dômysel, ako nájsť niečo nové. Zoberte si taký veľmi starý motocykel z roku tisícdeväťsto: ešte nebol vynájdený takzvaný lanovod, bovden, že od páčky išlo lanko niekde, boli len rôzne uhly, rôzne páky, čapy a fungovalo to. To sú krásne detaily, to mám na veteránoch naozaj rád.  

Ako by ste popísali skúsenosť šoférovať historické vozidlo? 

Toto je úplne krásne. Často sa ma pýtajú, prečo si to auto nezamknem, keď sme na akcii. A načo, kto  by s tým odišiel? Dnes sadnete do auta, chytíte kľúčik alebo už ani to nie a brnk, auto ide. Staré nie. To musíte vstať – podľa toho, aké je staré – o pol hodinu skôr, o hodinu skôr. Premastiť všeličo, prekrútiť voľačo, potom potiahnuť nejakú páčku, nejaký kľúčik, potom čosi a možno to aj naštartuje. Áno, práve toto majú tí veteránisti, tí zberatelia radi, ten obrad.  To ranné štartovanie, ísť do kopca, ísť dole kopcom, kde to nebrzdí. Oni sa tomu musia venovať. Každé auto má svoju dušu a my musíme tajomstvo toho auta odhaliť.  Pôžitok z jazdy je úplne iný. 

Ide naozaj len o zábavku pre „horných desaťtisíc“? 

Traduje sa, že kto má historické vozidlo, to má cenu, ten je boháč. Z môjho prostredia tvoria deväťdesiat percent zberateľov bežní ľudia, máme hasičov, máme dôchodcov. Tá skupina, o ktorej sa hovorí, že to je tých horných desaťtisíc, tá je veľmi malá. Ti, čo majú na to, aby si kúpili akéhokoľvek veterána, obyčajné majú iné záujmy, musíte mať niečo vlastné k tej technike. Máme zberateľov, ktorí sú v dôchodkovom veku, a napriek tomu majú tri – štyri  veterány. Ale oni obyčajne nechodia do krčmy, neholdujú alkoholu, nefajčia, skrátka to, čo im zostane, investujú do tých áut alebo do motocyklov. Tá kategória, to, že sú boháči, vznikla z toho, že často býva otázka, koľko taký veterán stojí. Veteránistu sa nepýtajte, akú cenu má jeho auto, lebo väčšinou je to srdcová záležitosť, mali ho v rodine voľakedy. Ten emotívny vzťah je úžasný.  

Trnavských 100 kilometrov

Mnohých z nás nenechajú vyleštené, unikátne a históriou dýchajúce vozidlá chladnými. V Trnave a v okolí (Sereď, Šenkvice, Pezinok, Bratislava a Piešťany) bývajú každoročne obľúbené zrazy a podujatia. Historické vozidlá sa v slovenskom Ríme po prvý raz vystavovali v roku 1997 v rámci podujatia 500 km slovenských. Neskôr vzniklo podujatie Trnavských 100 kilometrov. Diváci sa môžu 9. augusta 2025 tešiť na jeho 28. ročník.  

Na čo by sme si ako návštevníci mali dať pri historických vozidlách pozor? 

V poslednej dobe nám vzniká taký fenomén: bez toho žeby sme sa spýtali majiteľa, otvoríme dvere, posadíme do auta dieťa a fotíme si ho. Auto je majetkom niekoho, kto doň investoval. Voľakedy to bolo:  „Dobrý deň, môžeme si odfotiť?“ Postavili sa k autu, to bolo slušné. „Môžeme si dieťa?“ Nech sa páči, ja otvorím dvere, ja si zabuchnem, veď ja viem, ako s tým. Alebo keď povie: „Dobrý deň, prosím vás, mohli by sme sa pozrieť na motor?“ Každý je uveličený, každý rád otvorí motor, ale tú kapotu musí otvoriť majiteľ, on vie, kade ísť, ako buchnúť tými dverami, lebo to má v ruke. 

Celý rozhovor s pánom Jozefom Várym je dostupný na youtube eReport TV. 

Foto: Marián Bazala, (www.bazala.sk)

Zdroj: eReport Trnava

FacebookLinkedInWhatsAppEmailRedditvKontakte

Autor: Štefania Vyskočová