Rozhovory z Malého Ríma. Hosť: Roman Procházka

Bílí andelé, červeno-čírný, trojnásobný a aktuálny víťaz Slovnaft Cupu 2024/2025. Všetky tieto prívlastky charakterizujú domáci  futbalový tím Spartak Trnava. 30. mája si tento legendárny klub pripomína stodruhé výročie svojho založenia. Pôvodne hrávali v žlto-modrých dresoch. Od šesťdesiatych rokov sa farba zmenila na bielu. Dnes ich celá Niké liga pozná ako červeno-čiernych. Mojím hosťom je futbalista Roman Procházka.

R. Procházka ako hosť v relácií Rozhovory z Malého Ríma, foto redakcia eReport Trnava

Bílí andelé, červeno-čírný, trojnásobný a aktuálny víťaz Slovnaft Cupu 2024/2025. Všetky tieto prívlastky charakterizujú domáci  futbalový tím Spartak Trnava. 30. mája si tento legendárny klub pripomína stodruhé výročie svojho založenia. Pôvodne hrávali v žlto-modrých dresoch. Od šesťdesiatych rokov sa farba zmenila na bielu. Dnes ich celá Niké liga pozná ako červeno-čiernych. Mojím hosťom je futbalista Roman Procházka. 

Spartak je miesto, kde strávil väčšinu svojho detstva    

Roman Procházka je rodákom z Jaslovských Bohuníc. Odchovanec trnavského Spartaka. Po návrate zo zahraničného angažmánu je stálou oporou trnavského klubu. Stredopoliar, ktorý bol pri všetkých troch ziskoch víťaznej trofeje v Slovnaft Cupe. Je fanúšikom Realu Madrid, proti ktorému mal možnosť aj hrať. V zahraničí pôsobil v tímoch Levski Sofia, Viktória Plzeň a Górnik Zabrze. Do tímu Spartaka sa vrátil v roku 2021 po siedmich rokoch pôsobenia v zahraničí. 

Bol naozaj profesionálny futbal vašou vysnívanou kariérou alebo bolo v hľadáčiku aj čosi iné?

Nedá sa povedať, že to bolo vysnívané, ale bolo to odmalička niečo, čo ma strašne bavilo. Ten  futbal, nerád hovorím, že si veci pamätám, keď som bol dieťa, lebo si veľa z nich nepamätám, ale čo mi hovorili aj moji rodičia, tá lopta, ten futbal, to bolo niečo, čo som chcel mať odjakživa pri sebe, bavilo ma to. 

Foto: FC Spartak

Čo všetko pre to musí človek spraviť? Ako vyzerá v reáli život futbalistu? 

Ono, keď sa už niekto stane profesionálnym futbalistom, netvrdím, že je to jednoduché, ale už je v niečom zabehnutom, už sa oňho starajú ľudia. Náročné to bolo skôr vtedy, keď sme boli deti. Ja som z Jaslovských Bohuníc a vlastne v desiatich rokoch som už chodieval do školy do Trnavy. Chodieval som sám. Chodieval som ráno o siedmej z domu a vracal som sa domov večer o siedmej. Vymenil som si knihy, spravil úlohy, navečeral sa a išiel som spať. Takto to fungovalo do nejakých mojich sedemnástich – osemnástich rokov. Človek obetuje v tom detstve strašne veľa. Tréningy každý deň, do toho škola a nemá vlastne na nič iné čas. A keď podpíše zmluvu, tak už je to iné, lebo sa stáva členom tímu, o ktorý sa už starajú nejakí ľudia a už vám v tom všetkom pomáhajú.

Vy ste hrávali v mládežníckom Spartaku. V tíme ste debutovali v roku 2008. Aké miesto má Spartak vo vašom živote? Ako vás formoval? 

Ja to veľakrát spomínam, že formoval aj ma vychovával, lebo ja som v Spartaku fakt strávil celý život a niekedy som bol v tom futbalovom kolektíve s tými trénermi viac ako doma s rodičmi. Ja sa to sa snažím povedať aj deckám, že musia rešpektovať tých ľudí, ktorí sa o nich starajú, lebo ich formujú, učia ich mnohým veciam. A mne to dalo strašne veľa, naučilo ma to najmä veľkej disciplíne.  Keď sa niekto chce stať profesionálnym športovcom, disciplína je prvoradá. Som vďačný, že som pri  športe zostal celý život. 

Foto: FC Spartak Trnava

Do Trnavy ste sa zo zahraničia vrátili po siedmich rokoch. Ako spätne hodnotíte toto rozhodnutie? 

Spätne ho už hodnotím veľmi dobre, lebo ja som sa nechcel vrátiť úplne na konci kariéry, že si tu len dohrám, ale chcel som sa vrátiť vo veku, keď ešte budem mať tomu tímu čo dať. A myslím, že som sa vrátil v správnom veku. Mal som tridsaťdva. Ešte som sa cítil fyzicky fakt dobre a chcel som tímu pomáhať, nechcel som byť len do počtu a nejako tu dohrať, takže spätne to bolo dobré rozhodnutie. Mal som ponuky, mohol som ešte zostať v zahraničí, rozmýšľal som, ale to rozhodnutie bolo správne. 

Nedávno v Dunajskej Strede, to bola eufória, štadión hýril červeno-čiernymi farbami. Je pre vás ako pre hráča oddaná základňa fanúšikov záväzkom či motiváciou?

Je to aj hrozný záväzok voči tomu, že tí ľudia naozaj prišli a očakávajú, že si prídu  po ten pohár a že zažijú tú eufóriu, radosť.  Človek má niekedy v hlave aj také myšlienky, že sa môže niečo zlé stať, skončí sa zápas a my budeme smutní, ľudia budú nahnevaní a budú z toho sklamaní niekoľko dní. Ale na druhej strane nám dodávajú energiu, motivuje nás to ešte viac. Vo vypätých a náročných zápasoch nám naozaj dokážu pomôcť. Ono to má takú strašnú energiu, aj na hráčov to tak vplýva. Niekedy nedokáže hráč zo seba vyžmýkať to, čo dokáže, keď je tam desať – pätnásťtisíc ľudí a celý štadión kričí, búcha, dupe.  

Celý rozhovor s hráčom Spartaka Trnava Romanom Procházkom je dostupný na youtube eReport TV. 

Zdroj: eReport Trnava

FacebookLinkedInWhatsAppEmailRedditvKontakte

Autor: Štefania Vyskočová